Bol posledný februárový deň, ostré slnko na absolútne jasnej oblohe sa opieralo o mohutné tatranské štíty, a osem mladých študentov a študentiek odboru andragogika sa tešilo, že už nič nebráni tomu, aby dlho očakávaný terénny výcvik odštartoval svoju prvú kapitolu.
Pohľad nato, ako naše batohy ešte dodatočne zaťažili súčasti horolezeckého výstroja, nevzbudzoval u všetkých nadšenie, avšak ako sme neskôr zistili, hore sme nič neniesli zbytočne.
Prvé kroky smerom k Zelenému plesu sa niesli v znamení orientačných peripetií, ale po rozpačitejšom úvode sme nabrali ten správny kurz a svižným tempom sme postupovali k nášmu cieľu. Náročnosť terénu a prírodných prekážok či rôznorodá fyzická kondícia účastníkov výstupu mala za následok pozvoľné kúskovanie skupiny, no aj to bol jeden z cieľov tohto podujatia – preveriť našu vzájomnú súdržnosť v podobných situáciách.
S postupom času Slnko čoraz ochotnejšie klesalo smerom k horizontu, ale Brnčalova chata (1551 m n. m.) bola stále v nedohľadne. V tej chvíli sa snažil náš horský inštruktor oživiť atmosféru rozpútaním psychologickej hry, pri ktorej sa nás snažil presvedčiť, že sa treba prepracovať až ku výbežku medzi dvoma skalnými vrcholkami, ktorý mal predstavovať avizovanú chatu. Nešlo nám to do hlavy najmä z časového hľadiska, značky predsa hovorili jasnou rečou. No on oponoval pamätným argumentom: ,,Musíte vedieť, že to je podľa letného času, pričom teraz je zimný..." Keď sa o pár minút spoza kosodreviny vynorila Brnčalka, a naše predpoklady sa naplnili, razom sme pookriali a vidina tepla, večere a dobrého piva nám dodala nový impulz pre dosiahnutie nášho dnešného cieľa.
Na prvý pohľad nás ohúrila jedinečná poloha chaty v objatí lavínových svahov, vo vnútri nás privítala jedáleň dýchajúca jedinečnou atmosférou súdržnosti milovníkov vysokohorského prostredia našich veľhôr. Homogénnosť našej skupiny posilnilo aj zistenie, že noc strávime spoločne v jednej veľkej izbe. Naše žalúdky zívali prázdnotou a tak sme s nadšením uvítali bohatú a nutrične vyváženú večeru v podobe gulášu a segedínskeho gulášu s prívlastkom ,,horolezecké menu". Spomedzi nás všetkých sa našla iba jediná osoba, ktorá nechala úplne prázdny tanier a možno práve preto mala nasledujúci deň toľko síl, že zdolala až samotný vrchol.
Dôležitým bodom večerného programu bola inštruktáž, počas ktorej sme boli hravou formou zasvätení do tajov používania horolezeckej výstroje. Dvaja jedinci mužského pohlavia spomedzi nás pocítili na vlastnej koži opodstatnenosť pomenovania súčasti horolezeckej sedačky, nesúcej priliehavý názov ,,trhgule´´. V rámci hesla, najprv práca, potom zábava sa náš prvý a zároveň posledný večer na chate prehupol do svojej záverečnej a najpríjemnejšej fázy. Našimi vernými spoločníkmi boli gitara, nevyčerpateľná studnica pesničiek (a nejaká tá frndžalica). Pri nefalšovanej andragogickej zábave sme pamätali aj nato, že nepodliehame rodovým stereotypom a do repertoáru sme zaradili nesmrteľný song od Jany Kirschner – Žienka domáca.
Popritom, čo každý z nás využíval svoj hlasový potenciál naplno, sme ani nepostrehli ako rýchlo plynie čas a museli sme sa voľky-nevoľky pobrať do izby, aby sme aspoň za tých pár hodín nabrali sily pre zaútočenie na Jahňací štít.
Nasledujúce ráno bolo z našich kyslých výrazov tvárí zrejmé, že budíček o 7.00 nikomu príliš nevoňal. Po príchode do jedálne nás čakali vzhľadom na dané podmienky veľmi podarené švédske stoly, ktoré posilnili naše telo a fantastický lipovo-bazový čaj, ktorý pohladil aj dušu.
Následne prebehlo definitívne rozdelenie na vrcholový tím, ktorého cieľom bolo pokoriť Jahňací štít a podporný tím, ktorý im poskytoval morálnu podporu a staral sa o ostatné záležitosti okolo pobytu na chate.
Výstup hore bol hneď od začiatku sprevádzaný pomerne prudkým stúpaním, ktoré preverilo aeróbny prah každého jedného z nás. S každým krokom nám okolitá prírodná scenéria pripravovala krajšie a krajšie divadlo a práve to bol jeden z motivačných faktorov, ktorý nás hnal vpred. Napriek tomu sa počet členov vrcholovej skupiny znížil pred dosiahnutím úrovne Červeného plesa o 2 osoby, ktoré sa po zvážení objektívnych skutočností rozhodli vrátiť sa späť. Na vrchol sme tak pokračovali už len traja plus náš horský inštruktor. V tejto chvíli sme mali aj vizuálny kontakt s Jahňacím štítom a mali sme možnosť vidieť čo nás čaká. Na jednej strane vzbudzoval rešpekt a na strane druhej táto výzva v nás prebudila ešte väčšie odhodlanie ako doteraz. Zanedlho náš inštruktor zavelil nasadiť prilby, pripnúť mačky, obliecť sedačky, do rúk vziať čakany a nám bolo jasné, že pôjde do tuhého.
Zaťažkávajúcou skúškou našich schopností bolo stúpanie ku Kolovému priechodu (2118 m n. m.) počas ktorého sme mali možnosť naostro si overiť to, čo sme sa predošlý večer naučili. Jednou zo zásad pohybu v horách je dokázať správne odhadnúť vlastné sily a práve v tomto momente sa odpája jeden člen vrcholovej skupiny, ktorého vyzdvihneme cestou späť.
Naše kroky budú odteraz až na vrchol Jahňacieho štítu (2229 m n. m.) viesť v podstate nepretržite exponovaným úsekom, pričom každý nesprávny krok by mohol mať fatálne následky. Napätie a adrenalín však zatieňuje dychberúca panoráma Vysokých Tatier, ktorej kolorit dotvára skupinka Kamzíkov vrchovských, neohrozene okupujúcich ostré skaly priľahlých štítov.
Pohyb v takýchto podmienkach si vyžadoval úplné sústredenie pri každom jednom kroku, pretože sypký sneh na strmých svahoch spôsoboval nemalé problémy. Čakany boli našimi nenahraditeľnými spoločníkmi a dodávali istotu v našom postupe nahor. V tomto štádiu bol výstup už čoraz viac záležitosťou psychickej odolnosti. Záverečné stúpanie, ked´ už bolo jasné, že cieľ je na dosah, sa nieslo v duchu stupňujúcich sa pocitov eufórie, ktoré po dosiahnutí vrcholu prepukli naplno. V tej chvíli by som sa mohol predháňať vo vymenúvaní všetkých superlatívov, ale ani tak by sa mi nepodarilo presne interpretovať to rozpoloženie v ktorom sme sa nachádzali. Absolútny pocit sebanaplnenia a zdanie, že sme aspoň na malú chvíľku dokázali pokoriť nespútanú prírodu Vysokých Tatier boli pre nás zdrojom čistého šťastia.
Z najvýchodnejšieho štítu Vysokých Tatier sme sa na pár okamihov pokochali pohľadom na majestátnosť našich veľhôr a čakala nás nemenej náročná cesta späť. Úskalia, ktoré nám pripravila sme zvládali aj za prispenia skúseností, ktoré sme nadobudli pri ceste nahor. Unavení, ale s úsmevmi na perách sme sa vracali späť na Chatu pri Zelenom plese, kde sme si na chvíľku vydýchli a v spoločnosti ostatných sme si ešte raz vychutnali nezameniteľnú atmosféru a komfort Brnčalovej chaty. Následne naše chrbty oťaželi pod náporom batohov, naše oči ešte naposledy spočinuli pri pohľade na náš prechodný domov v zajatí lavínových svahov a vydali sme sa dolinou Zeleného plesa späť do Tatranskej Lomnice.
Pre každého z nás bude tento výcvik spojený s jedinečnými zážitkami, aké by sme za iných okolností nemali šancu zažiť, každý v ňom našiel niečo, načo nikdy nezabudne a všetci sme ho ukončovali s vierou, že si ešte niekedy niečo podobné zopakujeme. Veľkoleposť Vysokých Tatier nás ohromila a zároveň nás utvrdila v tom, že pobyt v takomto prostredí je ideálnym prostriedkom na skutočné utuženie kolektívu.
Martin Čupka
Pohľad nato, ako naše batohy ešte dodatočne zaťažili súčasti horolezeckého výstroja, nevzbudzoval u všetkých nadšenie, avšak ako sme neskôr zistili, hore sme nič neniesli zbytočne.
Prvé kroky smerom k Zelenému plesu sa niesli v znamení orientačných peripetií, ale po rozpačitejšom úvode sme nabrali ten správny kurz a svižným tempom sme postupovali k nášmu cieľu. Náročnosť terénu a prírodných prekážok či rôznorodá fyzická kondícia účastníkov výstupu mala za následok pozvoľné kúskovanie skupiny, no aj to bol jeden z cieľov tohto podujatia – preveriť našu vzájomnú súdržnosť v podobných situáciách.
S postupom času Slnko čoraz ochotnejšie klesalo smerom k horizontu, ale Brnčalova chata (1551 m n. m.) bola stále v nedohľadne. V tej chvíli sa snažil náš horský inštruktor oživiť atmosféru rozpútaním psychologickej hry, pri ktorej sa nás snažil presvedčiť, že sa treba prepracovať až ku výbežku medzi dvoma skalnými vrcholkami, ktorý mal predstavovať avizovanú chatu. Nešlo nám to do hlavy najmä z časového hľadiska, značky predsa hovorili jasnou rečou. No on oponoval pamätným argumentom: ,,Musíte vedieť, že to je podľa letného času, pričom teraz je zimný..." Keď sa o pár minút spoza kosodreviny vynorila Brnčalka, a naše predpoklady sa naplnili, razom sme pookriali a vidina tepla, večere a dobrého piva nám dodala nový impulz pre dosiahnutie nášho dnešného cieľa.
Na prvý pohľad nás ohúrila jedinečná poloha chaty v objatí lavínových svahov, vo vnútri nás privítala jedáleň dýchajúca jedinečnou atmosférou súdržnosti milovníkov vysokohorského prostredia našich veľhôr. Homogénnosť našej skupiny posilnilo aj zistenie, že noc strávime spoločne v jednej veľkej izbe. Naše žalúdky zívali prázdnotou a tak sme s nadšením uvítali bohatú a nutrične vyváženú večeru v podobe gulášu a segedínskeho gulášu s prívlastkom ,,horolezecké menu". Spomedzi nás všetkých sa našla iba jediná osoba, ktorá nechala úplne prázdny tanier a možno práve preto mala nasledujúci deň toľko síl, že zdolala až samotný vrchol.
Dôležitým bodom večerného programu bola inštruktáž, počas ktorej sme boli hravou formou zasvätení do tajov používania horolezeckej výstroje. Dvaja jedinci mužského pohlavia spomedzi nás pocítili na vlastnej koži opodstatnenosť pomenovania súčasti horolezeckej sedačky, nesúcej priliehavý názov ,,trhgule´´. V rámci hesla, najprv práca, potom zábava sa náš prvý a zároveň posledný večer na chate prehupol do svojej záverečnej a najpríjemnejšej fázy. Našimi vernými spoločníkmi boli gitara, nevyčerpateľná studnica pesničiek (a nejaká tá frndžalica). Pri nefalšovanej andragogickej zábave sme pamätali aj nato, že nepodliehame rodovým stereotypom a do repertoáru sme zaradili nesmrteľný song od Jany Kirschner – Žienka domáca.
Popritom, čo každý z nás využíval svoj hlasový potenciál naplno, sme ani nepostrehli ako rýchlo plynie čas a museli sme sa voľky-nevoľky pobrať do izby, aby sme aspoň za tých pár hodín nabrali sily pre zaútočenie na Jahňací štít.
Nasledujúce ráno bolo z našich kyslých výrazov tvárí zrejmé, že budíček o 7.00 nikomu príliš nevoňal. Po príchode do jedálne nás čakali vzhľadom na dané podmienky veľmi podarené švédske stoly, ktoré posilnili naše telo a fantastický lipovo-bazový čaj, ktorý pohladil aj dušu.
Následne prebehlo definitívne rozdelenie na vrcholový tím, ktorého cieľom bolo pokoriť Jahňací štít a podporný tím, ktorý im poskytoval morálnu podporu a staral sa o ostatné záležitosti okolo pobytu na chate.
Výstup hore bol hneď od začiatku sprevádzaný pomerne prudkým stúpaním, ktoré preverilo aeróbny prah každého jedného z nás. S každým krokom nám okolitá prírodná scenéria pripravovala krajšie a krajšie divadlo a práve to bol jeden z motivačných faktorov, ktorý nás hnal vpred. Napriek tomu sa počet členov vrcholovej skupiny znížil pred dosiahnutím úrovne Červeného plesa o 2 osoby, ktoré sa po zvážení objektívnych skutočností rozhodli vrátiť sa späť. Na vrchol sme tak pokračovali už len traja plus náš horský inštruktor. V tejto chvíli sme mali aj vizuálny kontakt s Jahňacím štítom a mali sme možnosť vidieť čo nás čaká. Na jednej strane vzbudzoval rešpekt a na strane druhej táto výzva v nás prebudila ešte väčšie odhodlanie ako doteraz. Zanedlho náš inštruktor zavelil nasadiť prilby, pripnúť mačky, obliecť sedačky, do rúk vziať čakany a nám bolo jasné, že pôjde do tuhého.
Zaťažkávajúcou skúškou našich schopností bolo stúpanie ku Kolovému priechodu (2118 m n. m.) počas ktorého sme mali možnosť naostro si overiť to, čo sme sa predošlý večer naučili. Jednou zo zásad pohybu v horách je dokázať správne odhadnúť vlastné sily a práve v tomto momente sa odpája jeden člen vrcholovej skupiny, ktorého vyzdvihneme cestou späť.
Naše kroky budú odteraz až na vrchol Jahňacieho štítu (2229 m n. m.) viesť v podstate nepretržite exponovaným úsekom, pričom každý nesprávny krok by mohol mať fatálne následky. Napätie a adrenalín však zatieňuje dychberúca panoráma Vysokých Tatier, ktorej kolorit dotvára skupinka Kamzíkov vrchovských, neohrozene okupujúcich ostré skaly priľahlých štítov.
Pohyb v takýchto podmienkach si vyžadoval úplné sústredenie pri každom jednom kroku, pretože sypký sneh na strmých svahoch spôsoboval nemalé problémy. Čakany boli našimi nenahraditeľnými spoločníkmi a dodávali istotu v našom postupe nahor. V tomto štádiu bol výstup už čoraz viac záležitosťou psychickej odolnosti. Záverečné stúpanie, ked´ už bolo jasné, že cieľ je na dosah, sa nieslo v duchu stupňujúcich sa pocitov eufórie, ktoré po dosiahnutí vrcholu prepukli naplno. V tej chvíli by som sa mohol predháňať vo vymenúvaní všetkých superlatívov, ale ani tak by sa mi nepodarilo presne interpretovať to rozpoloženie v ktorom sme sa nachádzali. Absolútny pocit sebanaplnenia a zdanie, že sme aspoň na malú chvíľku dokázali pokoriť nespútanú prírodu Vysokých Tatier boli pre nás zdrojom čistého šťastia.
Z najvýchodnejšieho štítu Vysokých Tatier sme sa na pár okamihov pokochali pohľadom na majestátnosť našich veľhôr a čakala nás nemenej náročná cesta späť. Úskalia, ktoré nám pripravila sme zvládali aj za prispenia skúseností, ktoré sme nadobudli pri ceste nahor. Unavení, ale s úsmevmi na perách sme sa vracali späť na Chatu pri Zelenom plese, kde sme si na chvíľku vydýchli a v spoločnosti ostatných sme si ešte raz vychutnali nezameniteľnú atmosféru a komfort Brnčalovej chaty. Následne naše chrbty oťaželi pod náporom batohov, naše oči ešte naposledy spočinuli pri pohľade na náš prechodný domov v zajatí lavínových svahov a vydali sme sa dolinou Zeleného plesa späť do Tatranskej Lomnice.
Pre každého z nás bude tento výcvik spojený s jedinečnými zážitkami, aké by sme za iných okolností nemali šancu zažiť, každý v ňom našiel niečo, načo nikdy nezabudne a všetci sme ho ukončovali s vierou, že si ešte niekedy niečo podobné zopakujeme. Veľkoleposť Vysokých Tatier nás ohromila a zároveň nás utvrdila v tom, že pobyt v takomto prostredí je ideálnym prostriedkom na skutočné utuženie kolektívu.
Martin Čupka