Zaspávam. Na drevený krov našej strechy dopadajú veľké dažďové kvapky. Mimovoľne si spomeniem na všetky maily zo Slovenska končiace vetou: „a uži si Africké slnko“. Hm, fajn, škoda však, že mesiace júl a august sú v rovníkovej Keni najchladnejšie. Špeciálne daždivo je v mojom projekte v meste Embu, ktoré je blízko Mt. Kene. Vďaka tomu je príroda dobre zavlažovaná a zelená.
Keď som ráno vykukla z okna, zistila som, že tak silno muselo pršať celú noc. So sr. Jane sme po raňajkách nasadli do nášho auta a išli sme do mesta na stretnutie svojpomocnej skupiny žien. Cestou som premýšľala, akú noc museli prežiť naše ženy v slumoch (drevených domcoch niekedy menej ako 2x2 metre, s hlinenou dlážkou a pretekajúcou strechou). Do noci ešte pripravovali jedlo na provizórnej piecke, ktorá aspoň trochu poskytovala teplo, chystali deti do školy, prácu na ďalší deň...
Zaparkovať sme museli v centre mesta kvôli blatu. K prenajatej miestnosti, v ktorej sa ženy stretávali, sme šli pešo. Hoci už prestalo pršať, botasky a rifle som mala komplet zablatené po kolená. A tie naše ženy už čakali pred miestnosťou. Skoro všetky prišli na čas, niektoré naboso. Táto svojpomocná skupina sa stretáva už tretí rok. Vznikla ako modlitebná a podporná skupina, časom však ženám začala poskytovať podporu pri ich podnikaní. Je to síce malý „biznis“ ako chov 2-3 kôz, predaj zeleniny na miestom trhu, šitie bielizne, ale ženám poskytuje financie na zabezpečenie základných potrieb pre svoje rodiny. Okrem toho si ženy v rámci nej sporia, aby si po pár rokoch mohli kúpiť vlastný pozemok a odísť zo slumu. Na takomto stretnutí sa preto podporujú, rozprávajú sa, ktorá má čo nové, ako sa darí.
Takisto aj v ten upršaný deň. Ak som mala kvôli počasiu melancholickú náladu, naše ženy mi ju zdvihli. Ako zvyčajne, stretnutie začali modlitbou. Nerozumela som im, ale ich radostný spev plný života a tanec, hovoril o tom, že aj napriek nepriaznivým chvíľam žijú naplno. Aj napriek chladnej, daždivej a náročnej noci. Napadla mi myšlienka, že možno sme na tom materiálne lepšie, avšak máme sa od nich čo učiť: ako sa tešiť zo všedných, na prvý pohľad jednoduchých vecí, ako sa spomaliť a nenáhliť sa za zbytočnosťami a ako využívať životné šance.
Počas môjho dobrovoľníckeho pobytu som stretla mnoho takýchto zaujímavých životných príbehov. Je pravda, že dobrovoľník tam viac získa, ako je schopný sám odovzdať. (A taktiež môže naživo vidieť spomínané žirafy z nadpisu :) Ak aj Teba zaujíma rozvojová problematika a chcel/a by si zažiť netradičné leto, máš šancu. Aktuálne ponuky môžeš nájsť aj na www.mvro.sk (Platforma mimovládnych rozovojových organizácií), alebo sa môžeš popýtať i mňa :).
Lucia Molnárová
študentka 2. ročníka Mgr Andragogika
(Autorka pôsobila v mesiacoch jún – september 2010 v projektoch Dobrej noviny v Keni. Dobrovoľnícky pobyt bol financovaný z prostriedkov Slovak UNDP Trust Fund z programu Slovak Aid v rámci projektu „Volunteer Sending Program coordinated by the Slovak NGDOs Platform“.)
Keď som ráno vykukla z okna, zistila som, že tak silno muselo pršať celú noc. So sr. Jane sme po raňajkách nasadli do nášho auta a išli sme do mesta na stretnutie svojpomocnej skupiny žien. Cestou som premýšľala, akú noc museli prežiť naše ženy v slumoch (drevených domcoch niekedy menej ako 2x2 metre, s hlinenou dlážkou a pretekajúcou strechou). Do noci ešte pripravovali jedlo na provizórnej piecke, ktorá aspoň trochu poskytovala teplo, chystali deti do školy, prácu na ďalší deň...
Zaparkovať sme museli v centre mesta kvôli blatu. K prenajatej miestnosti, v ktorej sa ženy stretávali, sme šli pešo. Hoci už prestalo pršať, botasky a rifle som mala komplet zablatené po kolená. A tie naše ženy už čakali pred miestnosťou. Skoro všetky prišli na čas, niektoré naboso. Táto svojpomocná skupina sa stretáva už tretí rok. Vznikla ako modlitebná a podporná skupina, časom však ženám začala poskytovať podporu pri ich podnikaní. Je to síce malý „biznis“ ako chov 2-3 kôz, predaj zeleniny na miestom trhu, šitie bielizne, ale ženám poskytuje financie na zabezpečenie základných potrieb pre svoje rodiny. Okrem toho si ženy v rámci nej sporia, aby si po pár rokoch mohli kúpiť vlastný pozemok a odísť zo slumu. Na takomto stretnutí sa preto podporujú, rozprávajú sa, ktorá má čo nové, ako sa darí.
Takisto aj v ten upršaný deň. Ak som mala kvôli počasiu melancholickú náladu, naše ženy mi ju zdvihli. Ako zvyčajne, stretnutie začali modlitbou. Nerozumela som im, ale ich radostný spev plný života a tanec, hovoril o tom, že aj napriek nepriaznivým chvíľam žijú naplno. Aj napriek chladnej, daždivej a náročnej noci. Napadla mi myšlienka, že možno sme na tom materiálne lepšie, avšak máme sa od nich čo učiť: ako sa tešiť zo všedných, na prvý pohľad jednoduchých vecí, ako sa spomaliť a nenáhliť sa za zbytočnosťami a ako využívať životné šance.
Počas môjho dobrovoľníckeho pobytu som stretla mnoho takýchto zaujímavých životných príbehov. Je pravda, že dobrovoľník tam viac získa, ako je schopný sám odovzdať. (A taktiež môže naživo vidieť spomínané žirafy z nadpisu :) Ak aj Teba zaujíma rozvojová problematika a chcel/a by si zažiť netradičné leto, máš šancu. Aktuálne ponuky môžeš nájsť aj na www.mvro.sk (Platforma mimovládnych rozovojových organizácií), alebo sa môžeš popýtať i mňa :).
Lucia Molnárová
študentka 2. ročníka Mgr Andragogika
(Autorka pôsobila v mesiacoch jún – september 2010 v projektoch Dobrej noviny v Keni. Dobrovoľnícky pobyt bol financovaný z prostriedkov Slovak UNDP Trust Fund z programu Slovak Aid v rámci projektu „Volunteer Sending Program coordinated by the Slovak NGDOs Platform“.)